Genealogické fórum

Predkov mojej starej mamy sa mi podarilo pravdepodobne doviesť až na začiatok 18.storočia. Trocha ma zneisťuje, že takmer každá generácia by mala žiť v inej obci aj keď neďaleko od seba. Od polovice 19. storočia, keď som už našiel aj zápisy o povolaní, sa v rodine vyskytovalo viac kováčov a preto predpokladám, že mohli byť aj v starších generáciách a ich sťahovanie mohlo súvisieť s ich povolaním. Nenatrafili ste na informácie ako to fungovalo s dedinskými kováčmi v minulosti - zvykli meniť často svoje pôsobiská, boli osobne slobodní alebo alebo to bývali poddaní a pôsobisko im mohol určiť zemepán a pod.

Tak ja mam svojho praprastarkeho kováča, žil na Štefultove pri BŠ, a mam aj jeho cely pracovny životopis,kde je uvedeny aj sobas s manzelkou a narodenie detí. Vyhladal som ho v Banskom archive v BŠ, kde pisári viedli knihu kováčov, ktorý pomáhali pri kovaní nástrojov a suciastok do strojov pre baníkov.

Kováč, resp. remeselník v dedinskom prostredí nebol nijako zvlášť zvýsadnený. Urobme si analógiu do súčasnosti - každý sa živí tým, čo vie. Kováč nebol odkázaný na úrodu, živil sa vlastnými rukami. Jeho bohatstvo alebo prosperita závisela od počtu a solventnosti klientely. Nemusel vlastniť žiadnu pôdu, no odvádzať poddanské povinnosti zemepánovi musel ako každý iný. Bol rozdiel medzi remeselníkom v mestskom prostredí a na vidieku. Mestskí remeselníci podľa odvetví sa organizovali v cechu, ktorý mal pravidlá a výsady akejsi výnimočnosti na území daného mesta, kde platilo, že kto nie je v cechu, nemá možnosť sa realizovať v danom priestore. Na dedine to bolo výnimočné, no v 17. storočí sa utvoril cech kováčov aj v nemeckej dedine Gajdel (dne Kľačno) na Bojnickom panstve. Ak bolo v malej obci jeden kováč, všetky zákazky patrili jemu. Aj ich bolo viacero, pochopiteľne sa musel deliť. Tým by sa dala vysvetliť častá migrácia. Skúste si nájsť nejaký urbár či súpis obyvateľstva z miesta, kde žili Vaši predkovia a budete si môcť urobiť plastickejší obraz o ich sociálnom statuse.